Je to už pár dní, čo sme sa vrátili z oázy, ktorá určite nebola len nejakým výletom. Práve naopak, bolo to miesto, kde náš nebeský Ocko menil svojou láskou naše životy a my sme sa odtiaľ vrátili domov iní.
Ako animátori sme riešili oázu už pár mesiacov dopredu, modlili sme sa za ňu aj za miesto, kde by mohla byť. A tak v máji sa nám podarilo vybrať obec Miková, ktorá už asi navždy ostane v našich srdciach.
V deň príchodu sme sa rozdelili do skupiniek. Každý mal svojho animátora a zároveň sme si losovali človeka, o ktorého sme sa mali cez oázu starať – byť mu takzvaným tichým priateľom. Tiež sme hovorili naše očakávania, s ktorými sme prišli na túto oázu, a čo od nej očakávame. Hneď v prvý večer na modlitbe sme videli, že ľudia sa chcú modliť a naozaj to bola silná modlitba a povedali sme si: „Keď už teraz je to také super, čo bude na konci ?“ Ale zároveň sme vnímali, že ešte stále nie sú všetci do toho úplne vtiahnutí, ako to väčšinou býva v prvých dňoch.
Prvé 4 dni sme preberali evanjelizačné pravdy: Boh ťa miluje a má pre teba nádherný plán. Si hriešny a preto nepociťuješ Božiu lásku. Je tu jediné riešenie a to Ježiš Kristus. Prijatie Ježiša za Pána a Spasiteľa. Aj keď sme hovorili prvé dni o Božej láske niektorí sa cítili príliš hriešni, aby ich Boh mohol milovať. Ale Boh lámal toto klamstvo a to konkrétne v 2.deň oázy. Hovorili sme o tom, že sme hriešni a to mnohým ľuďom ukázalo pravdu, že čo urobili, a cítili sa nehodní prijať Božiu lásku. Ale počas modlitby zrazu začalo slabučko pršať. Viacerí sme vnímali, že toto je dážď, ktorým nás Boh chce ako keby očistiť, no zároveň sme vnímali, že ľudia si myslia, že majú niektoré také hriechy, čo Boh nedokáže alebo nechce očistiť. A vtedy sme sa začali modliť a prehlasovať, že Boh chce očistiť všetko a žiadny hriech pre neho nie je príliš veľký. A v tom sa vonku spustil obrovský lejak. Boh to myslel naozaj vážne a všetci sme to vedeli a z jeho úžasnej milosti a lásky sa mnohí rozplakali. Bol to čas, kedy bol Ocko naozaj prítomný a liečil nás svojou láskou.
Ďalším úžasným časom bol 4.deň, kedy sme mohli odovzdať náš život Bohu a prijať Ježiša za nášho Pána a Spasiteľa. Vnímali sme tu úžasnú radosť z neba, ako keď sa márnotratný syn vrátil domov a jeho otec mu pripravil obrovskú hostinu – tak sa v ten deň radovalo nebo. Vedeli sme, že sa nemusíme báť dať Ockovi všetko, lebo On má pre nás úžasný plán a miluje nás, nechce pre nás nič zlé, a to sme zažívali celý čas na oáze. Ďalšie dni sme preberali, čo to znamená, že naším Pánom je Ježiš Kristus a ako to žiť.
Na deviaty deň sme mali krížovú cestu, kde sme definitívne mohli zahodiť naše hriechy pod kríž, kde bolo za nás zaplatené. Zároveň sa k nám pripojili aj ľudia z Mikovej a boli tiež dotknutí. Od toho dňa sa častejšie pripájali k nám na rôzne body programu. Cítili sme zároveň z ich strany prijatie a vždy, ak sme niečo potrebovali, tak nám pomohli. Zároveň aj my. Šli sme počas jednej výpravy v dvojiciach do dediny pomáhať, a potom ešte raz sme vyslali mladých po dvojiciach niesť do dediny dobrú správu – evanjelium.
Posledné dni sa niesli v rodinnom duchu, vytvorili sme spolu úžasné spoločenstvo a s tým sme sa chceli podeliť aj s domácimi na dni spoločenstva, kde sme si pre nich pripravili scénku, vytvorili znak našej oázy a taktiež zaspievali pieseň, ktorú sme si zvolili za hymnu našej oázy. Zazneli taktiež svedectvá od účastníkov o tom, čo Boh konal v ich životoch počas tejto oázy. A On konal naozaj mocne: odpúšťal, učil odpúšťať, menil, vyťahoval zo špiny a hriechu, učil pozerať za horizont …
Nedá sa podrobne opísať každý deň, ale medzi ďalšie silné momenty patrili určite: Vianoce a štedrá večera, obnova krstných sľubov, deň zmierenia sa s Bohom aj ľuďmi, predvečer zoslania Svätého Ducha, modlitba príhovoru, vstup do deuterokatechumenátu. Chceme poďakovať aj Jakubovi Krátkemu za úžasné svedectvo, s ktorým sa nám podelil a o. Mirovi za skvelé a povzbudivé slová počas kázne na dni spoločenstva.
Tiež bolo zaujímavé to, aký tím animátorov robil túto oázu. Boli sme tam totiž všetci vo veku od 18 do 23 a brat Marián, ktorý bol pre nás tak trochu ako otcom. Zároveň sme mali 2 kňazov, ktorí sa striedali, ale zároveň s nami neboli celý čas. Uvedomili sme si, aké je to úžasné, že my mladí sme sa rozhodli slúžiť mladým, zorganizovať to celé a ísť do toho. V skutočnosti to pre nás nebolo nič zvláštne, ale ak na to pozeráme očami tohto sveta tak je to dosť zvláštne, že mladí chcú robiť niečo pre mladých, stratiť štvrtinu prázdnin a to bez toho, aby sme za to niečo mali (finančne). To je Božie kráľovstvo – chceme sa podeliť s tým, čo máme. A musíme uznať, že Ocko nám dal oveľa viac, než sme dali my. Veľa sme počas tejto oázy zažili a mohli vidieť ako koná.
Mnohým sa na oázu nechcelo ísť, ale na konci skoro všetci povedali, že by ešte zostali a nechceli ísť domov. Vytvorili sme jednu rodinu, kde bola radosť a život. Veľa z nás zažilo, že Boh je živý a menil nás a naše pohľady. Zároveň sme si uvedomili, že splnil väčšinu očakávaní, ktoré sme si na začiatku oázy hovorili, ba dokonca ich niekoľkonásobne predčil. Pre niektorých to bol únik z reality, no oáza bola práve opakom, a to ukážkou, ako by mala vyzerať realita nášho života vo vzťahu s Ockom. Oáza sa skončila, no zároveň ona samotná nie je koncom ale začiatkom niečoho nového, a to ďalšej formácie, keďže sme vstúpili na konci do deuterokatechumenátu, teda prípravou na druhý krst – rozhodli sme sa zodpovedne pokračovať vo formovaní sa ku kresťanskej zrelosti. Oáza sa teda neskončila, ale len niečo nové odštartovala. A my všetci sa na to veľmi tešíme.
Fotografie (aspoň časť) nájdete vo FOTOGALÉRIÍ.
