Prvá víkendovka v roku 2018 je za nami! V dňoch od druhého (poniektorí od prvého) do štvrtého februára sa 40 mladých ľudí, vrátane animátorského tímu, stretlo v maličkej obci Terňa v okrese Prešov. Všetci spoločne sme zažili návrat domov k nebeskému Otcovi, čo bolo témou tohto času. Ale poďme pekne poporiadku…
Ako som už v úvode spomínal, víkendovka sa konala od 2. do 4. februára. Zopár chalanov sa však rozhodlo ísť už deň vopred, aby „omrkli“ a pripravili miesto na celú akciu. Teda vopred nakúpiť potrebné veci, chatu upratať a najmä vyhriať, aby sa všetci účastníci cítili dobre. Bola to taká malá chlapská párty, kde sa rúbalo drevo a chystalo všetko potrebné.
V deň príchodu účastníkov, v piatok, už všetko fičalo na plné obrátky. Po ubytovaní sme mohli odštartovať víkendovku svätou liturgiou. Po nej sme mali zopár zoznamovacích súťaží, aby sa aj noví účastníci zoznámili so zvyškom osadenstva. Potom už program nabral iný, výrazne duchovnejší charakter. Keďže témou víkendovky bol návrat márnotratného syna, snažili sme sa vstúpiť do seba a vyznať sa Bohu zo svojich hriechov (LK 15, 17-19).
Na druhý deň na dopoludňajšej sv. liturgii sme zažili niečo špeciálne – prijatie Otca. Počas sv. liturgie nám náš kňaz, o. Mikuláš, na znak odpustenia a prijatia nasadil prstene, ktoré mali symbolizovať, že sme kráľovskými Synmi a kráľovskými Dcérami (LK 15, 22).
Bol to pre mnohých zrejme najsilnejší moment celej víkendovky. Po krátkom oddychu, prevažne vo forme guľovačky (keďže nám cez noc napadlo toľko snehu, že to zmenilo celú krajinu), nasledovala ďalšia aktivita. Mali sme za úlohu každému účastníkovi napísať vlastnosti, ktoré si na ňom ceníme a v čom vidíme jeho prednosti, a vložiť to do obálky s jeho menom.
No nebolo to len tak zo srandy, malo to totiž súvis s naším pôsobením v spoločenstve. Podobne ako Ježiš povolal svojich nasledovníkov za apoštolov, evanjelistov, prorokov, učiteľov a pastierov (Ef 4, 11), dostali sme aj my možnosť nájsť sa v týchto službách. K tomu nám mal pomôcť práve spomínaný obsah obálok. Bolo veru nad čím premýšľať :).
Záver tohto dňa patril obrovskej párty na počesť navráteného syna domov k otcovi (LK 15,23-24). Bola to naozajstná oslava spoločenstva a návratu k nášmu nebeskému Otcovi.
Posledný deň bol dňom odchodu. Po rannej sv. liturgii nasledovalo zdieľanie sa. Každý účastník opísal, čo mu táto víkendovka dala (zopár postrehov nájdete v nižšie). Víkendovku sme ukončili predsavzatiami a cieľmi, ktoré nás konkrétne privedú bližšie k našim túžbam a snom, ktoré s nami sníva Boh.
Zažili sme hodnotný čas, ktorý nám znova ukázal veľkosť Božej lásky. Verím, že všetci z tohto víkendu odišli bohatší o skúsenosť s milujúcim Otcom.
Zo svedectiev účastníkov:
„Bol to veľmi dobrý čas, keď sme sa dostávali bližšie domov k Otcovi, objavovali sme prekážky, ktoré nám v tom bránia a naše postoje, a snažili sme sa mu ich odovzdať, aby sme mohli znova zažiť Jeho lásku a myslím si, že mnohí z nás ju zažili. Pre niektorých sa cesta domov možno len začala a ak budú kráčať ďalej, tak budú môcť zažiť Otcovo objatie ešte reálnejšie. Náš Otec je proste dobrý.“
(Lukáš, 23 r.)
„Počas tejto víkendovky som pocítila jedno veľké prijatie, nie len prijatie od iných, ale hlavne to, ako prijať samu seba. Aj keď v živote je veľa situácií, kedy neviem ako ďalej, práve v týchto sa skrýva to, čo ma posúva bližšie k Nemu. Najkrajším momentom, ktorý mi oživil srdce bolo nasadenie prsteňa, keď som si uvedomila, že nie som obyčajná, ale kráľovská. Boh mi dáva pocit prijatia už len tým, že ma nazýva Dcérou.“
(Anička, 18 r.)
„V tej chate na konci sveta zasypanej snehom som sa cítila ako Doma. Hlboký pokoj a vzájomné prijatie, spoveď a otcovské objatie, radosť, oheň v krbe a káva, mobilný signál len predo dvermi a vnútri Božia prítomnosť, to je len niekoľko „prísad“, ktoré tvorili chuť neba. A najviac (znovu)uvedomenie si štedrej, až márnotratnej Božej lásky, ktorou nás Otec zahŕňa. To si od týchto dní nesiem v srdci.“
(Zuzka, 33 r.)
Niekoľko fotiek si môžete pozrieť vo FOTOGALÉRII.
