Oáza v Ríme

Jedného dňa, keď som mal 14 rokov a bol začiatok prázdnin, prihovorila sa mi mama so slovami: „Choď tam ku mladým do cerkvi na to … ako to oni volajú? Na oázu. Lebo som počula, že na tretí stupeň sa ide do Ríma.“ Vravím si – Ci pana, kto by nešiel do Ríma? Veď tie prvé dva stupne už len dajako na Slovensku prežijem (vtedy som ešte netušil, že je aj nultý stupeň). – A tak som šiel. Ubehlo 7 rokov, keď som aj zabudol na mamkine slová, vďaka ktorým som vôbec išiel na oázu, pretože zmysel ich navštevovania už nebol Rím ale niečo úplne iné.

Podstata celej Oázy III° spočívala v spoznávaní Matky Cirkvi (Mater Ecclesiae) a odkrývaní jej tajomstiev na mieste pôsobenia raných kresťanov – čiže v Ríme. Navštevovanie bazilík, chrámov a kostolov bolo sprevádzané aj nahliadnutím do miestnych mužských ale i ženských reholí a priblížením sa k ich osobnému a duchovnému životu. V skratke, nakuknutie do akéhosi softvéru cirkvi a objavenie jeho tak materiálnej ako aj duchovnej nádhery. Moderátorkou bola Otília Gáborová, oázovým kňazom bol o. Miro Bujdoš a ako orientačná i duchovná podpora bol s nami aj o. Metod Lukačik. Ako súčasť tímu nechýbali ani dve excelentné kuchárky.

Deň príchodu sa nezvyčajne natiahol na celých 24 hodín, kvôli 6 hodinovej ceste do Blavy, kde sme strávili noc a rannému jeden a pol hodinovému letu do Ríma. Aj keď môj prvý let v živote prebehol celkom pokojne, pri prudkom naštartovaní turbín mi nebolo všetko jedno, keďže môj žalúdok tlačil na orgány uložené nižšie. No stálo to za ten pohľad z vtáčej perspektívy. Po pristáti nás neminul teplotný šok, ktorý trval nasledujúce dva týždne. Bývali sme v seminári sv. Jána Nepomuckeho, 10 minút chôdze od Baziliky sv. Jána v Lateráne. Nemohol som uveriť, že sme na oáze mali aj ozajstné postele a k tomu ozajstné wifi.

Náš každodenný program sa stále trochu odlišoval v závislosti od toho, koľko sme mali v daný deň stihnúť. 

Tomu sa samozrejme prispôsobil aj budíček. Prečo by sme si ukrátili čas z prehliadky Ríma, keď si môžeme ukrátiť zo spánku? A preto aj 7 hodinový spánok bol kráľovským luxusom. Niekedy sme raňajky dostali rovno do ruky aby nám Rím neušiel a od 6:00 sme boli na nohách. Doobedňajšie bloky spočívali najprv v návšteve hlavných štyroch rímskych bazilík. Bazilika sv. Petra, sv. Jána v Lateráne, sv. Pavla za hradbami a Santa Maria Maggiore. Neskôr nás zaviedli aj do vedľajších bazilík ako Bazilika sv. Petra v okovách, sv. Klementa, kostol sv. Apoštolov, Panteón, Katakomby sv. Kalixta atď. V každom kostole, či bazilike sa naše zmysli pár minút venovali detailnému dielu ľudskej ruky snažiacej sa zobraziť slávu Božiu skrze majestátny chrám. Rozsiahle mramorové podlahy s rôznofarebnými vzormi, držali mohutné stĺpy týčiace sa až do neľudských výšok. Takmer v každom stĺpe sa vypínali masívne sochy apoštolov či svätcov pripomínajúce ich zbožný život. Dúhové okenné vitráže sa pohrávali so slnečnými lúčmi a vrhali neopísateľné kombinácie farieb na robustné oltáre, pokryté bielym plátnom a osadené viacramennými svietnikmi. Vznešené fresky siahajúce až po vrcholy bazilík, ktorých stropy boli vyšperkované a pozlátené do posledného milimetra. A nakoniec kolosálne kupoly završujúce veľkoleposť celého priestoru. Au môj krk, budem potrebovať masáž.

 

V každom z týchto chrámov sme mali čas na osobný rozhovor s Bohom a ak sa podarilo, tiež sme v nich slávili sv. liturgiu. Zvlášť si pamätám na jeden moment, keď sme za zavretými mrežami v bočnej kaplnke Santa Maria Maggiore pri slávení Vianoc spievali Viflejemi novina. Akustika týchto priestorov ma dojala takisto ako jej výzdoba. Odrazu sa húf turistov pritlačil na mreže a začal si nás fotiť a nakrúcať ako atrakciu. Až vtedy som bol dostatočne hrdý na to, aké mám kresťanské korene. Potom ako nám zvýšil čas sme venovali chvíľu aj modlitbe ruženca. Jedno doobedie bola naplánovaná audiencia u pápeža Františka, ktorá mi dala viac ako som očakával, skrze jeho hlboké slová a bravúrnosť, s akou znášal davy ľudí.

Poobede bola vždy siesta. Naša neukojiteľná túžba ísť niekam do mesta – veď máme voľno, skoro stále skončila tým, že sme chrápali v posteli. Každý deň boli skupinky, ktoré sprvu viedol animátor a potom niekto z nás. Téma ´spoločenstvo´ na stretkách bola viac ako aktuálna. Zaoberali sme sa

otázkami ako ho správne budovať, ako mu slúžiť, ako byť otvorení, v čom sa zlepšiť a čo naopak zanechať alebo vzájomné poukazovanie vlastností, ktoré si cením na konkrétnych ľuďoch. Následne sa naša výprava presunula do miestneho rehoľného spoločenstva. Benediktíni, františkáni, dominikáni, trapisti, sestry studitky, či služobnice nepoškvrnenej Panny Márie, všetci, ktorých sme stretli v týchto reholiach v sebe mali niečo ako kúsok Boha. Vyžaroval z nich pokoj, radosť, ktorá nepochádza z tohto sveta. Asi 70 ročný trapista (prísna rehoľa, ktorej členovia vstávajú okolo 3:30 a nemajú povolenú vzájomnú komunikáciu mimo bodov programu) sa po skončení poobedňajšej modlitby zastavil pri nás, aby nám priblížil svoj život. Zriekol sa pokojnej večere a namiesto toho nám pol hodiny rozprával o sebe (ich prísne pravidlá sa rušia ak prídu do kontaktu s vonkajším svetom). Návštevy u sestier boli zasa viac pohostinné, dokonca sa raz večera konala u našich rehoľných sestier, ktoré nám pripravili talianske lasagne so šalátom. Ako dezert nechýbala zmrzlina. Doslova nebo pre chuťové poháriky.

Večerné prechádzky boli už len dobrovoľné, lebo každý si cenil svoje nohy, zvlášť ak šiel s nami o. Metod, ktorý musí mať doma minimálne dve zlaté z rýchlej chôdze. Romantika z večernej predstavy Fontany di Trevi sa Vám hneď rozplynie, keď pri nej zbadáte tú tlačenku. Vzácnymi chvíľami pre mňa boli aj dni strávené pri rozbúrenom mori s priateľmi. Menej vzácnymi zas prepotené noci s otvorenými okenicami a talianskymi komármi, na ktoré nefungoval ani slovenský repelent.

Ak mám čosi povedať o mojom duchovnom posune, prirovnám ho k svätým schodom, po ktorých sme kráčali po kľačiačky. Spočiatku to bolo zvládnuteľné, ale čím vyššie som bol, tým viac ma rozboleli kolená pri vystúpení na nový schod. Časom ale bolesť ustúpila a privykol som si na istú polohu nôh. Po opätovnom vystúpení na ďalší schod sa to celé opakovalo. Môj vzťah s Bohom bol príliš dlho na jednom schode. Zvykol si na otrepanú rutinu každodennej modlitby bez horlivosti, dokonca som už zapúšťal korene. Po vystúpení vyššie, sa ale objavujú nové veci, ktorých sa musím zriecť, ktoré treba zaprieť aby som mohol byť bližšie pri Ňom. Nehovorím, že o pár rokov budem na vrchole, lebo by som bol pokrytec. Možno padnem a pôjdem odznova a možno ma iný predíde. Hovorím len, že dnes sa budem snažiť stúpať vyššie. A tak či už priateľské rozhovory pri dlhom čakaní na autobusových zastávkach, či trefné kázne o. Mira poukazujúce na chyby a pozdvihujúce pravdu, či osviežujúce zastávky na kapučíno a neodolateľnú zmrzlinu, alebo úprimné úsmevy na srdciach mojich blízkych ma utvrdili v tom, že skrze pravých priateľov a hlbokého vzťahu s Ním, môžeme priniesť na tento svet aspoň kúsok Božieho kráľovstva. Tak ako píše Matúš: Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi. (Mt 18,20).

 


Fotky si môžete pozrieť v našej » fotogalérií «

 


Dnes má narodeniny
Všetko najlepšie!
  • Samuel Pokrivčák

Sledujte nás na:

facebook_logo_f_sqaure_0_1440433849

youtube-logo-21

Instagram

zdieľaní